REP(ORTÁŽ)

Súťažné texty v rozsahu 3 strán hodnotila odborná porta v zložení: 

Porota sa zhodla na nasledujúcom hodnotení: 

1. miesto - Kristína Kobolková - Gymnázium J. M. Hurbana v Čadci

poukážka na nákup kníh v hodnote 45 € a darčekový balíček od mesta Žilina

2. miesto - Timotej Oršula - Bilingválne gymnázium M. Hodžu v Sučanoch

poukážka na nákup kníh v hodnote 35 € a darčekový balíček od mesta Žilina

3. miesto - Nina Sýkorová - Gymnázium P. O. Hviezdoslava v D. Kubíne

poukážka na nákup kníh v hodnote 20 € a darčekový balíček od mesta Žilina

mimoriadna cena - Ján Barčiak - Gymnázium Hlinská v Žiline

publikácia textu v denníku SME

Ukážky textov reportáží umiestnených študentov. Súťažné texty neprešli jazykovou úpravou. 

Kristína Kobolková - 1. miesto

Dedina umiera. Stará generácia odchádza a s ňou aj identita mladých. Dá sa to ešte zvrátiť?

Pohraničnou obcou so skoro dvetisíctristo obyvateľmi už nechodievajú počas Veľkej noci šibači, betlehemci a mladí ľudia netušia, že na mieste, kam si chodia kupovať horalky, kedysi stávala drevená škola a v jej vonkajších priestoroch sa konali tenisové turnaje.

Dedina je synonymom pre les

Táto reportáž sa zrodila na celkom netradičnom mieste - na WC. Z okna autorkinej toalety možno vidieť nielen do susedovej záhrady, ako je to na dedine typické, ale aj na hrubý pás stromov obkolesujúcich časť obce nazývanej Kornica. Tento lesný porast sa tiahne niekoľko kilometrov, až kým neskončí na obrovskej pláni, ako keby si les vzal žiletku a oholil si polovicu tváre. Tieto holoruby sa nachádzajú v katastri celej obce.

"Vidíš tamtie pláne v tvare kolies?" ukazuje prstom jeden z lesníkov, Milan Krenželok, ktorý pracuje pod štátnou správou a ktorý má spolu s ďalšími lesníkmi a poľovníkmi na starosti lesné pozemky siahajúce až k Turzovke, nachádzajúcej sa juhovýchodne od Klokočova. Tieto "kolesá" v tvare nepravidelnej elipsy boli vraj nesprávne vyrúbané, musia sa odstrániť nielen poškodené smrečiny od kôrovca, ale aj niekoľko metrov tých zdravých dookola. Ak sa takto les neošetrí, každou jeseňou bude plání viac, keďže zo smrekov, vlani ešte prekypujúcich zdravím a zeleňou, ostanú len oschnuté kmene.

Len mizivé percento z Klokočovských lesov patrí obci, resp. štátnej správe. Väčšinu vlastní urbariát, inými slovami spolok, združenie majiteľov, ktorí sa dohodnú na spoluvlastníctve daných lesov, príp. pasienkov. V časti Banské, kam cesta prudko zatáča z hlavného ťahu na Olešnú, vlastnia urbarialisti obrovský lesný pozemok, od začiatku cesty až do polovice zarastenej oblasti, za ktorou sa ukrývajú domy. Jedna z obyvateliek mi na otázku, čo si myslí o vyrúbanom kuse lesa v ich časti obce, odpovedá so smiechom, že je to síce súkromné vlastníctvo, avšak nakoniec tu budeme mať z lesov iba park, akoby sme boli mestom.

Nad riedkym porastom stromov, od polovice lesa ku domom, vidieť pod jedným zo smrekov úhľadne poskladanú kôpku kamienkov, vraj sa tu často hrávajú deti a z kameňov si tvoria nábytok, postavičky, asi namiesto lega. "Za pár rokov sa decká budú hrať len v záhradách alebo na zemi v tráve," pokrčí plecami žena, ktorá v Banskom býva a po smutnom pohľade na pár stromov na začiatku cesty sa ďalej ťahá s nákupom hore do kopca.

Lesník však tvrdí, že lesov máme ešte veľa. "Ročne viac pribúda, ako je úbytku." Štatisticky sa čísla ťažby držia na 7 až 8 miliónoch ročne, pričom pribudne 10 miliónov stromov. Na jednom sa ale obe strany, či už obyvatelia, ale aj lesníci a majitelia lesných pozemkov, zhodnú - že les je srdcom dediny a treba sa oň starať.

Stojíš na základoch viac ako storočnej školy

Do časti Riečky sa dostávam z hlavnej cesty smerom do Turzovky, väčšina osád obce sa chúli za odbočkou. Do kopca auto potrebuje trochu pridať plyn, cez malý most nad riečkou Vrchpredmierankou domy akosi miznú z ľavej strany a nakoniec ich nahradí vysoký kopec, na ktorom by dom nikto nestaval. Z mojej pravej strany domy dodržujú medzi sebou nepravidelný odstup, ako fľaky na papieri z vyliateho atramentu. K domom postaveným v Riečkach sa nedá dostať inak, ako len cez niekoľko mostov, pretože asfaltovú cestu od pozemkov oddeľuje Vrchpredmieranka.

Bývalá škola, postavená roku 1905, teraz už murovaná budova, sa však nachádza ako prvá hneď za jedným z môstikov. Na stenách ma vítajú grafity, ktoré naznačujú, že sa niekdajšia základná škola dlhšie nevyužívala, niektoré okná sú vybité, avšak neskôr sa dozvedám, že táto budova bola odkúpená súkromníkom. Málotriedky, ako ich kedysi nazývali, majú v každej časti obce dnes už iné využitie. Vo Vrchpredmieri sa stali zo školy potraviny, na Hlaviciach bytové domy a v Kornici v nej býva bývalý riaditeľ. Všetky sa zrušili v priebehu sedemdesiatych až osemdesiatych rokov, a to plynule s nástupom áut a mobility.

Presúvam sa pomaly do Klína, nachádzajúceho sa na opačnej strane dediny. Presne na rázcestí troch osád - Klína, Vrchpredmiera a Hlavíc sa predo mnou hanblivo za stromami halí Okrasa - výrobné družstvo, ktoré vzniklo v roku 1973, napríklad aj na výrobu plážových ležadiel.

"Vyzerá ako z Černobyľu," uškerí sa asi pätnásťročný chalan, ktorý ma odprevádza k bránke ešte predtým, ako s kamarátmi odchádzajú na bicykloch k nemu domov, do jedného z okolitých domov, z ktorých babky týchto "chlapčísk" pred rokmi každé ráno prešli pár krokov do roboty a do konca šichty šili utierky. Za bránkou s odlúpeným náterom stojí menšia budova s drevenými dverami, na ktorých si človek všimne pavučiny a nápis VRÁTNICA so zoškriabanou farbou na písmene V. Po popraskanej betónovej ceste by som sa dostala k samotnej Okrase, s vyblednutou červenou farbou a neďaleko odstaveným nákladným autom, do ktorého sa už zažrala korózia, keby som sa mohla dostať cez bránku, tá je ale zamknutá na kladku.

Tragickejší osud však postihol budovu kasární vo Vrchpredmieri. Neďaleko odstavené auto s dvomi osobami na zadných sedadlách prezrádza, že sem veľa ľudí nechodí. Aj brána kasární je uzamknutá, s nasprejovaným číslom na starostku. Za ňou vidieť niekoľko malých budov a všade samé lampy s prasknutými žiarovkami vo vnútri. Malé mesto duchov.

Niektorí z obyvateľov len bezmocne kývajú hlavami, prečo sa z týchto niekedy krásnych budov nevybudovalo niečo pre dobro obce. Z výrobne nábytku v Riečkach, pred sedemdesiatimi rokmi materskej školy, totiž nič nemajú. A tí mladší ani netušia, čo tu kedysi stávalo.

Tento rok neprídu ani betlehemci

Ľudia sa aj napriek všadeprítomnému vírusu už tešia na spoločenské akcie. Tých je tu ale podľa miestnych pomenej. Hovoria, že hody má každá obec a váľanie mája im nestačí. Beskydské slávnosti, ktoré sa konajú každý rok v auguste, by sa mohli pripísať k udalostiam obce, tie však neorganizuje iba Klokočov, ale aj vedľajšia Korňa a české Staré Hamry či Bílá. Ľudia spomínajú na diskotéky, oslavy, na ktoré chodili každý týždeň cez víkend pred tridsiatimi rokmi. Budovy, v ktorých sa rozvíjali vzťahy medzi dedinčanmi ale buď chátrajú, alebo boli odkúpené súkromníkmi.

"Kultúrny dom nemá v tejto obci využitie," tvrdí starostka Jana Foldinová, ktorá poukazuje na rozdiely medzi kultúrnym vyžitím mesta a obce. Keď jej spomeniem kasárne, pokrúti hlavou, pretože zámerom obce je budovu prestavať na domov dôchodcov. Zrekonštruovať kasárne a urobiť z nich kultúrny dom by bolo pre obec finančne náročné a tá by na to nikdy peniaze nemala. Obyvatelia medzitým nechápu, prečo Klokočov nemôže mať sál a v Korni alebo na Olešnej to možné je.

Čo je podľa mladých dedina?

Zatiaľ čo starší miestni žialia nad niekdajšími časmi, mladí o históriu obce záujem nemajú. Postupne sa odnaučia nárečie a nerozumejú vlastnému dedovi. Hoci sa už objavujú menšie náznaky, že niektorí z mladšej generácie by mohli život obce zachrániť, napríklad oživením tradície fašiangov, väčšina sa po dovŕšení dospelosti odsťahuje. Ak však chcú dedinu zachrániť, musia sa postarať nielen o kultúru, ale o všetky zložky, ktoré robia dedinu dedinou - prírodu, históriu a tradície. To, či sa im to podarí, zistíme až za niekoľko rokov.